India.sk › Zápisník India 2006
35. Cesta do Ladakhu
17. až 19. mája 2006
Keylong
Je skoro ráno, slnko vstáva ešte lenivejšie ako my. Stojíme s batohmi na stanovišti rikší vo Vashishte. Rikší je tam niekoľko, no žiaden vodič. A tak búchame na dvere, za ktorými jeden rikšiak býva. Ospalý otvára a my vysvetľujeme, že potrebujeme odviezť, oblieka sa a za minútu už fičíme dole do Manali na autobusovú stanicu. Tam sa stretávame s našimi českými kamarátmi, hádžeme batohy na strechu autobusu a usadáme do sedadiel, ktoré sme si včera zarezervovali. Česi také šťastie nemali a tak stoja. Sprievodca na nich nervózne pokrikuje "to piče, to piče". Nie, nenaučil sa to od nás, po miestnom to znamená niečo ako "posuňte sa" :)
Zvláštnym znamením tunajších autobusov sú ich ogrcané boky pod oknami. Ak je niekomu na kľukatých cestách zle, vodič nezastaví, je len na vás stihnúť vystrčiť hlavu z okna a poslať obsah raňajok niekoľko desiatok metrov dole zrázom. Ak nestihnete, musíte po sebe v autobuse upratať. My takéto problémy našťastie nemáme :)
Autobus sa lenivo škrabe do kopcov. O hodinu máme prestávku a v jednej z dháb pri ceste si dávame Alu Paranthu (múčna placka s karizemiakovou plnkou) a čaj. Pokračujeme hore, až sa dostávame na horský priechod Rothang, plný indických turistov v požičaných kožuchoch a gumákoch. Vychutnávajú si dotyk zo snehom, často prvý krát v ich živote. Nechávajú sa voziť na ručne tlačených saniach, tí bohatší na motorových skútroch. Z malých kopčekov sa spúšťajú na dušiach z nákladiakov, niektorí si dokonca trúfajú na lyže. Spolu s čechmi sa na tom slušne bavíme :)
Za pár minút sme v Gramphu, snehu je pomerne dosť, fúka silný vietor a my sa lúčime s rodákmi, ktorí ďalej pokračujú po vlastných. Pravdupovediac im ani moc nezávidíme, jedine tak tú ich odvahu :)
Za pár hodín cesty, prerušenej zástavkou pri kontrolnom poste indickej armády (zapísali si údaje z našich pasov), vystupujeme v Keylongu. Dedinka žije z malých políčok a z pohostenia a ubytovania ľudí cestujúcich do Ladakhu. Našli sme si trochu predraženú izbu v hoteli hneď pri ceste. Výhodou je, že nám dáva možnoť kontaktu s vodičmi džípov smerujúcich do Ladakhu. Hneď prvý deň sa nám jeden ponúka, no odmietame s tým, že si chceme zajtra pozrieť okolie...
Sme unavení z nadmorskej výšky a skorého vstávania a tak sa iba poflakujeme po dedine, ktorá nás nijako zvlášť nenadchýňa. Na druhý deň sa vydávame obzrieť si budhistickú gompu na druhej strane údolia. Prechádzka nás zoznámila s našou kamarátkou nadmorskou výškou, ktorá nás so škodoradosťou bude sprevádzať pri každej fyzickej aktivite počas nasledujúcich dní. Dýcha sa ťažšie a svaly bolia. Sme zvedaví aké to bude ešte o pár metrov vyššie, v Ladakhu...
Chrám Kardang je starý 900 rokov, no vďaka nedávnej rekonštrukcii vyzerá ako nový. Iba staré a dosť zničené fresky na vnútorných stenách nás presviedčajú o jeho úctihodnom veku.
Po návrate sa dohadujeme so šoférmi dvoch džípov, ochotných nám za 1.100 Rs venovať predné sedadlá na zajtrajšiu cestu. Dohadujeme sa, že sa pred hotelom, kde spia aj oni stretneme o tretej ráno. Keď sa čudujeme prečo tak skoro, odpovedajú "earlier is better". Podávame si na to ruku...
Indický čas...
Budík nás budí o pol tretej. Potichu si naň zanadávame, zastonáme, ale vstávame. Spacáky do batohov, batohy na chrbty, na seba niekoľko vrstiev oblečenia a už stojíme v tme pred hotelom. Sú tri hodiny ráno, džípy tam pokojne parkujú, ale pri nich ani živej duše. A tak si sadáme za stôl vo vstupnej hale hotela a čakáme. Na posteli za recepciou spí recepčný a nezobudilo by ho ani keby sme spod neho zobrali tú posteľ. Na stole vypitá flaška Whisky. Dúfame, že nepatrila nášmu vodičovi...
Je pól štvrtej a my vyťahujeme karty. O trištvrte nás prechádza trpezlivosť, vychádzame von a trasieme s autom, kde jeden z vodičov spí. Preberie sa, pozerá na nás, my mu ukazujeme čas na hodinkách, no on si znova ľahne a pokojne spí ďalej.
Rezignovane sme sa pobrali do našej izby a ideme spať. Okolo piatej počujeme zvuk motora a zisťujeme, že náš vodič je už hore. Pýtame sa ho, či sa teda ide do Lehu, on že áno, len ešte niekam musí skočiť. Nazad bude za pól hodinku. Nakoniec vyrážame o šiestej. Nikto si z našej prednášky o sľubovanom odchode o tretej ráno nič nerobí. Náš vodič hovorí niečo o tom, že je lepšie ísť za svetla. Mávneme nad ním rukou a jeho včerajšie "earlier is better" mu už nepripomíname. Na indické vnímanie času sme si za 5 mesiacov už zvykli...
Blázniví vodiči...
Prvé kilometre sú v pohode. So stúpaním sa citeľne ochladzuje a pribúda snehu. Náš šofér ide ako s tehlou na plyne, no nie je to tak strašidelné ako sme si mysleli. Ideme za sebou dve autá, čo je vraj v prípade problémov lepšie. A problémy prichádzajú hneď za prvým horským prechodom. Radostnú správu o prejazdnosti cesty do Ladakhu sa dozvedelo aj zopár šialencov: vodič miniatúrneho osobného auta zapadol v mláke z topiaceho sa snehu. Ďalší, s o niečo väčším, ale stále osobným autom sa ho snažil vyhrabať. Obchádzame ich a neveríme vlastným očiam - hneď za zákrutou je spriečený nákladiak. Jeho vodič v sandálkach a lungi flegmaticky postáva pri svojom aute a vyzerá, že čaká kým sa rozpustí ľad a sneh. Za ním stojí už päť áut a niektorí sa snažia niekoľkotonový nákladný voz potlačiť. Nikto nemá lopatu, lano na ťahanie a o snehových reťaziach môžete naozaj len snívať. Všetko sa rieši niekoľkými pármi holých rúk a tlačením. Po polhodinke práce je cesta voľná. Cez rizikové miesto prechádzame aj my a tiež zapadáme. Zrazu zisťujeme, že to, čo tu vyzerá ako džíp (a aj to tak volajú), nemá náhon na všetky štyri kolesá a tým pádom ani uzatvárateľný diferenciál. Nechápavo krútime hlavami. Nášmu vodičovi rozprávame o tom, že u nás v zime sa nosia snehové reťaze a každý má ťažné lano. Nechápavo krúti hlavou on ...
Pár kilometrov na to vybiehame mierne z cesty, čo má za následok defekt. Náhradné koleso je len jedno a vyzerá, že defektov zažilo viac, než my žiadostí o bakšiš. Moc neuvažujeme nad tým, čo budeme robiť ak príde ďalší defekt. Tušíme, že asi prosto nič...
Cesty sa tu opravujú už pár týždňov, no občas cesta chýba úplne a my pomaly nadskakujeme po štrku a kameňoch, ktoré sem naplavila voda z kopcov. Opravári ciest tu žijú vo veľkej zime iba v jednoduchých celtových stanoch. Omotaní kadečím roztápajú na krajniciach v sudoch smolu a zmiešanú s kameňmi ju lejú do dier na cestách. Vačšinou ide o chudobných bihárcov, ktorí sem prišli za chatrným zárobkom. Len hádame, či sú takí tmaví od prírody, alebo od smoly...
Cesta po inej planéte
Postupne opúšťame zasnežené kopce, no neklesáme, tu hlbšie v horách už proste sneží oveľa menej. Pred nami sa striedajú scenérie, ktoré sa iba ťažko dajú opísať či nafotiť, to treba skrátka vidieť na vlastné oči. Mohutné hory a údolia ošľahané vetrom do bizardných tvarov. Na nich sa vlní cesta ako dlhočizný had v kŕčoch zo zlého jedla. Náš "džíp" Tata Sumo sa po nej šplhá a neskôr klesá, aby sa zasa šplhal.
Kopce menia farbu od sivej, cez hnedú, zelenú až po červenú. Náš kamarát, abstinujúci geológ Paľo Š., by sa tu asi od radosti zbláznil :) Červenú skalu obmýva rieka a zafarbuje sa rovnako. Nebo je gýčovo modré ako v tých prikrášľovaných reklamných kalendároch.
Po ceste prejdeme asi zopäť malých usadlostí, kde sa dá občerstviť a niekde sa musíme ako cudzinci zaregistrovať u policajtov či vojakov. Na planine pred najvyšším horským prechodom našej cesty stojí zopár stanov, kde sa dá najesť. Sme vysoko nad 4.000 metrov a Polko má hlavu ako vo zveráku. Stretávame tam džíp plný západných turistov, ktorí sa do Ladakhu vydali z Manali. Usmejeme sa keď zisťujeme, že za cestu zaplatili 2x viac ako my. Jeden z nich je zvalený na stole, nie je mu dobre a dáva si teda slepačiu polievku. O pár kilometrov neskôr ho vidíme stáť v predklone na krajnici pri odstavenom aute. Slepačia polievka sa rozhodla zostať na tejto strane hôr...
Prechádzame veľkou náhornou plošinou, na ktorej su roztrúsené stany "nomádov" a všade naokolo yaky, kone a ovce. Ideme už takmer desať hodín a pri štveraní sa do posledného kopca pred najvyšším passom si všímame, že náš vodič by si najradšej pospal. Jeho životabudiče sa už minuli. Už aj tak úzke oči sa ešte zužovali a tak sa ho snažíme nejako zabávať. Keď je to už naozaj vážne, žiadame o cikpauzu a snažíme sa presvedčiť chlapíka sediaceho vzadu, nech si sadne dopredu a rozpráva s vodičom aby nezaspal. No on na nás len nechápavo pozerá a potom skonštatuje že vodič je ok. Naše obavy o naše životy sú im na smiech ...
Pokračujeme tak v ceste. Konečne sme na najvyššom pase. Aj keď je vyšší ako tie predošlé, je úplne ideálne prejazdný a snehu nikde. Tu proste zrážky nebývajú. Aj by sme radi zastali, ale keďže sme mali fingovanú "zobúdzaciu" cikpauzu, vodič prechodom len prefrčí. Škoda, vraj sú tam najvyššie položené verejné záchody na svete a my sme ich chceli vyskúšať. Cesta dolu je rýchla a šialená. Nakoniec to už nevieme vydržať a vodičovi rázne kážeme, nech spomalí, inak nedostane zaplatené. Berie to až príliš vážne a posledné kilometre do Lehu, hlavného mesta Ladakhu sa doslova vlečieme...
Je večer a konečne vystupujeme. Platíme za odvoz a uvažujeme kam za hladaním ubytovania. Hneď na parkovisku nás oslovuje nepálsky prevádzkar hotela a storupiovej ponuke za izbu nevieme odolať. Necháme sa tam dokonca odviezť na mopedoch a v cene je aj uvítací čaj na príjemnej záhrade. Po tejto nezabudnuteľnej ceste si ho ale určite zaslúžime... Vaši vytrasení,
Polko & Stanka
Fotogaléria
