India.sk › Zápisník India 2006
36. Leh
20. až 23. mája 2006
Aklimatizácia
Leh je hlavné mesto Ladakhu ležiace v nadmorskej výške 3.500 metrov nad morom. Cez zimu sa sem dá dostať iba letecky, v lete sem prúdia zásoby a turisti dvoma horskými cestami. My sme sa vydali tou z Manali. Druhá cesta vedie zo Srinagaru v Kašíri a tou sme mali v pláne Ladakh opustiť. Ale o tom až neskôr...
Bolesť hlavy z vysokohorského prechdu síce ustúpila, ale polovičná hustota vzduchu oproti nulovej nadmorskej výške z nás robila 60ročných dôchodcov. Únava, lapanie po dychu po každom namáhavejšom výkone nás odradilo od vážnejších výletov do okolitých kopcov. Leh je proste asi nazvaný po slovenskom "vylehhovať" čo tu prvých pár dní robí kvôli aklimatizácii asi každý. Nechceme si predstaviť, ako by sme sa cítili, keby sme sem prileteli. Choroba z nadmorskej výšky tu máta veľa turistov a niektorí po prílete putujú rovno do nemocnice...
Všetko pre turistov
Pravdupovediac sme si Leh predstavovali trochu inak - starobilo a misticky. Namiesto toho sme prišli do mestečka plného malých turistických kancelárii, kde sa dá vybaviť povolenie na treking či najať si nosičov. Počtom sa im vyrovnali hravo reštaurácie, v ktorých dostanete dokonca aj pravú taliansku, v peci robenú, pizzu. Nájdete tu aj internetovne s drahým no rýchlim satelitným spojením. Tak ako na mnohých turistických miestach po celej Indii, aj tu vidíme niekoľko nemeckých pekární (German Bakery). Trochu nechápeme prečo práve nemeckých, prečo nie francúzskych či belgických, veď hlavným artiklom sú corasanty...
Turizmus sa tu za niekoľko rokov stal hlavným príjmom pre takmer polovicu mesta. To ožíva najmä od júla do októbra. Skorý príchod tepla vďaka, ktorému sme sa dostali cez horské priechody, miestnych prekvapil. Turisti začali chodiť už koncom mája, no mnohé spomínané služby pre nich boli ešte v rekonštrukcii.
Ako prví tohtoročný turisti, ktorí sa sem dostali z Manali sme mali možnosť sledovať rýchlu premenu zaspatého mesta na turictické centrum. Prvé dva dni sme v prázdnych reštauráciach stretávali hlavne američanov. Sú z domu zvyknutí často lietať a tak sa aj sem dostali letecky. No za niekoľko dní boli už reštaurácie plné západniarov, ktorí sem začali húfne prúdiť v džípoch. Až sa nám taká rýchla premena nepozdávala...
Aj my sme Lehu sme strávili niekoľko le(h)nivých dní. Chodili sme po reštauráciach a ochutnávali miestne kulinárske špeciality. Vyhrala u nás jedna pri centrálnej Soma gompe v strede mesta kde varila staršia Ladakhčanka. Pri mešite piekli kašmírsky kysnutý chleba a aj napriek tomu že mal stále tvar placky bola to v kombinácii so zeleninou a domácim syrom milá zmena. Občas sme si vyšli na nejaký kopček ale malé gompy na ňich boli skoro vždy zavreté.
V Soma gompe sa odohrávalo niekoľkodňové stretnutie mníchov a tak sme sa na nich prišli občas pozrieť. V jeden deň sme si náhodou všimli veľú ceremóniu prechádzajúcu mestom. Mnísi všetkých vekových kategórii vo filaových hábitoch spievali modlitebné piesne a v čele lámovia niesli malú sochu budhu. Hralo sa na trúbky, bubnovalo, no proste všetko ako má byť :)
Slnko nadovšetko
Miestna architektúra je špecifická. Aj keď je tu prevažnú časť roka ukrutná zima, slnko tu svieti 300 dní do roka. A to tak silne, že aj keď v tieni mrznete, na slnku je vám zachvýľu horúco. Aj cez leto stači, že zájde slnko a musíte sa priobliecť, no to iba na chvýľu, kým mrak neodpláva po oblohe ďalej a mykina ide dole. Časté slnečné dni tu využiívajú aj pri stavbe domov. Tie majú veľké okná a sú to vlastne akésy sklenníky, ktoré má slnko cez deň vyhriať. Slnečné kolektory tu zasa miestnym pomáhajú ohrievať vodu.
Kawasaki farby kaki
Keďže sa nám v tej nadmorskej výške nechcelo štverať po kopcoch rozhodli sme sa prenajať si motorku. Skútre nemali a tak sme si zobrali klasickú 125ku. To, že na taký stroj nemáme vodičák prenajímateľa netrápilo. Polkovi povedal, nech sa skúsi prejsť hore a dole kopčeku, na nožné radenie si vraj rýchlo zvykne. To ako mu to šlo ho vôbec nezaujímalo. Spozornel až keď sme mu dávali 400 rupiek za jednodňové požičanie. Vyfasovali sme ešte helmy a išlo sa. Teda vlastne nie, bol večer a cesta po okolí bola naplánovaná na ráno. Išli sme do hotela ale zrazu nám naša motorka prestala fungovať. Skúmame, štartujeme, nadávane a nakoniec zisťujeme, že nemáme benzín. A tak namiesto na nej sa do hotela dostávame vedľa nej. Dúfame, že ráno nejaké palivo zoženieme...
Na druhý deň nám neďaleký obchodník dal trocha benzínu zo svojho generátora a namiesto peňazí nás pozýva dnu, nech si niečo kúpime. Vynaliezaví Kašmírčan. Ďakujeme za ponuku a sľubujeme, že sa zajtra zastavíme. Pól litra benzínu putuje z plastovej flaše do nádrže a my na opäť pojazdnej motorke na pumpu. Dotankuvávame podľa toho, koľko budeme potrebovať a berieme si ešte rezervu do litrovej PETflaše. Uspokojený dostatkom fosilného paliva sa vydávame na našu plánovanú obhliadku, ibaže s trojhodinovým oneskorením...
Gompy a paláce
Pred nami bola cesta do Thiksey, Stakny, Hemisu a Stoku. Thiksey je monumentálna gompa, ktorá zabrala takmer celý kopec ležiaci zhruba 17 kilometrov južne od Lehu. Patrí rádu Gelukpa. Výšlap na pomerne malý kopec nám vďaka nadmorskej výške dal zabrať. Hore na nás už čakali mladí mnísi aj s lístkami za vstupné. Zaplatili sme a pokračovali. Pôvodne sme sem chceli ísť skoro ráno a pozrieť si rannú puju ("bohoslužbu"). Určite by stála za to, gompa to bola totiž naozaj úžasná, starobilá a rozsioahla. V jednej časti sme objavili obrovskú pozlátenú sochu budhu "Maitreya". Bola schovaná v budove a zaberala dve poschodia. V inej časti sme zasa našli inda zdobiaceho novo vytvorené sochy s akýmisy tantrickými výjavmi budhov a démonov. Boli krásne, farebné a bizarné.
Zbehli sme dole k našej motorke a tešili sa, čo uvidíme na ďalších miestach. Po pár metroch však naša motorka zastala a po pár minútach zisťujeme, že kvôli zavretému prívodu paliva, ktorý Polko zabudol otvoriť :) A tak ho otvárame a ideme ďalej. Premávka je pokojná, auto, autobus či motorku je vidno iba raz za čas...
Po ceste odbočujeme k malej gompe na menšom kopci. Volá sa Stakna. Treba k nej prejsť most obvešaný tibetskými vlajkami. Vnútri objavujeme starobilé malby budhov na stenách a všadeprítomné sochy. Sprevádza nás milý ujo a tak sa ho vypytujeme na kade čo. Keď nám 5 krát po sebe súhlasne prikývne dochádza nám, že nám nerozumie ani slovo :)
Nasleduje krátky obed na križovatke plnej džípov a už pokračujeme do Hemisu. Tamojšia gompa zašitá v malom údolí bola založená v 17tom storočí a patrí k najnavštevovanejším v Ladakhu. Samozrejme aj tam platíme malé vstupné, ktoré mnísi používajú na financovanie kláštora. Ten skrýva najvaššiu, 12 metrovú "thangku" - veľký transparent s vyobrazením budhu, ktorý vešajú na stenu kláštora raz za 12 rokov. V gompe je aj velikánska trojposchodová socha Guru Padmasambhavu.
Poslednou zástavkou bol kráľovský palác v Stoku. Dodnes v jeho časti žije kráľovná Ladakhu aj so svojou rodinou a dokonca sme ich aj zazreli :) V paláci je pre verejnosť prístupných len niekoľko izieb v ktorých sú vystavené rôzne artefakty, fotografie ako aj diplomy, ktoré kráľovná podostávala napríklad za poradnú funkciu miestnemu šéfovi polície. Lúčime sa s palácom a smerujeme nazad do Lehu. Po ceste si pospevujeme "sláva nášmu výletu, už sme doma, už sme tu". Benzín nám vyšiel na chlp presne a motorku so škodoradostným úsmevom odovzdávame s rovnako prázdnou nádržou ako sme ju dostali...
Na ďalší deň sme zistili, že mesto je už plné turistov a že my tu už vlastne nemáme čo robyť. Rozhodovali sme sa medzi cestou nazad smerom do Manali alebo na západ do Kašíru. Zvýťazila zvedavosť a aj to, že si po ceste môžeme pozrieť ešte ďalšie zaujímavé miesta v Ladakhu.
Takže GO WEST! :)
Džulé
Stanka & Polko
Fotogaléria
