India.sk › Zápisník India 2006
34. Manali
13. až 16. mája 2006
Lenivosť sa nevypláca...
Bol čas zamyslieť sa nad prepravou do údolia Parvati. Tam sme chceli zakotviť v dedinke Kasol a od tiaľ vyrážať na túry do širokého okolia. V Dharamsale nás zopár travelerov varovalo, že Kasol je "okupovaný" hlavne pártychtivými izraelskými turistami a že to dosť ničí miestnu atmosféru. Trochu nám to pokazilo sny o pokojnej dedinke ale plány sme meniť nemienili...
Priamo z McLod Ganj išiel autobus cez Bhuntar (prestupná stanica do údolia Parvati) iba ráno o šiestej čo nám, spachtošom, prišlo neprimerane skoro. Rozhodli sme sa teda pre autobus z Dharamsali do Mandi, od kiaľ už ide mnoho busov do Bhuntaru. Sľubovaný "priamy" autobus však končil na polceste a tak sme si museli prestúpiť na ďaší, vraj idúci až do Bhuntaru. Aspoň nemusíme prestupovať v Mandi, povedali sme si. Zasa omyl. V Mandi nás sprievodca presadil do ďalšieho autobusu. To už sme mali prestupovania naozaj dosť... A to bolo pred nami ešte jedno, na bus Bhuntar - Kasol. Naozaj sme mali radšej ísť na ten autobus ráno o šiestej, povedali sme si neskoro :)
Pri jednej čajovej pauze sme sa stretli s autobusom idúcim opačným smerom do Dharamsali a dvaja mladí francúzi nám povedali že Kasol je naozaj divné miesto, že to tam vďaka turistom vyzerá ako niekde v Goa a nie v Himalájach...
Ok, doť bolo varovaní, kašleme na celý Kasol, to môžeme ísť kvasiť rovno do Manali. No Slnko už zapadalo a Manali bolo mnoho hodín pred nami. Priplácame si teda za cestu do Kullu, kde prespávame.
Ráno, po zakúpení liekov na naše vzbúrené trávenie (a ešte vzbúrenejšie vylučovanie), sa vydávame na cestu do Manali, raju turistov, ktorí chcú len vysedávať, nakupovať suveníry, prípadne vychutnávať slávny manalský hašiš. Neveríme, po piatich prestupoch v priebehu dvoch dní sme konečne tu :)
Za všetko sa platí, v Manali trojnásobne...
Pri ceste do Manali sme vedeli do čoho ideme - miesto obľúbené západními turistami a indickými obchodníkmi, ktorí si sem prišli na nich slušne zarobiť. Usadili sme sa v pokojnejšej dedinke Vashist, cca 2 kilometre nad Manali. A hneď zisťujeme, že rikšiaci tu pevne dodržujú kartelovú dohodu a žiadneho cudzinca nikam neodvezú za menej ako 40 Rs. Nakoniec nad nimi však víťazí náš dômysel a pár metrov pod ich stanoviskom naskakujeme do rikší, ktoré už vezú jedného či dvoch indov. Nakonci cesty platíme rovnako ako oni. Protesty rikšiakom nepomôžu :)
Ďalší kartel tu uzavreli internetové kaviarne, ktorých je tu kopa ale i napriek možnej veľkej konkurencii ponúkajú rovnaké predražené pripojenie. No čo už, sezóna je tu krátka a každý sa tu snaží zarobiť čo najviac...
Ak ste zaťažení na nákupy, Manali je raj. Sťahuje sa sem (a to doslovne) polovica obchodov z juhu (Goa, Hampi, Varkala) aby tu pokračovali v nahánaní turistov. Síce vás tu na začiatku omráčia aj trojnásobnou cenou, ako by sa za tú-ktorú vec patrilo, no stačí trvať na svojom a za 10-15 minút a jeden dva fingované odchody z obchdu je vaša :)
Iná India
Tu sme už naozaj v horách. Počasie sa mení z minúty na minútu. Stačí že na chvýľu zajde slnko a už si treba obliekať mikinu. No to iba na pár minút, kým sa slnko znovu neukáže. Na kopcoch zelené stromy (podobné našim inhličnanom) kontrastujú so zasneženými vrcholkami hôr. Na políčkach dozrieva pšenica, na stromoch začínajú rásť marhule a čerešne. Vo vzduchu striehnu dravce na nejakú nepozornú myš. Údolím sa korytom rieky valí voda ktorá iba nedávni bola ľadovcom na niektorom z kopcov. Toto miesto musí nachnúť naozaj každého...
Miestni ľudia žijúci v drevených domoch tu majú svetlejšiu pokožku, šikmejšie oči a všeobecne drsnejšie rysy. Muži nosia jednoducké čiapky ozdobené farebnými motívmi. Ženičky vo veľkých košoch na chrbte vláčia nakosenú trávu aby ju pri dome usušili a mali tak seno na zimu. Dobytok chovajú v "stajňiach" v spodnej časti domu a rodinky žijú o poschodie vyššie.
Sme stále u hinduistov, no ich chrámy sú postavené z dreva a často ozdobené vyrezávanými ornamentami. Vo Vashiste, kde bývame, sú súčasťou chrámu horúce pramene, kde sa dá okúpať no sýrová voda páchne ako pokazené vajcia :)
Dajú sa tu robiť pekné výlety do okolia. Na jednom z nich sme sa vyštverali k vodopádom no plánovanú sprchu pod nimi sme museli vzdať kvôli studenej vode a zvedavím indom...
Slávnosť a český extrémisti... :)
Zistili sme, že práve počas nášho pobytu sa tu v chráme Dhungri koná hinduistický festival. A tak sme sa tam vybrali pozrieť. Z menších okolitých chrámov poznášali akésy masky bohov na jedno miesto a potom ich s úctou nosili na nosidlách po okolí. Bolo tam plno miestnych ľudí oblečených do tradičných odevov. Všimli sme si, že mnoho (i mladých) žien malo zlaté zuby, Ich úsmev bol naozaj hodnotný :)
Bizardné však bolo pozadie festivalu. Chrám bol obklopený stánkami s kadečím, blšák na miletičke by mal komplexy. Hračky, obnosené i nové šaty, jedlo, sladkosti, ručne poháňané kolotoče, možnosť odfotiť sa s obrovským hadom na krku či sediac na Jakovy a hlavne stovky a stovky ľudí... No zdupkali sme od tiaľ ako miestne angorské zajace :)
Pri nákupoch v Manali sme stretli rodákov - milí mladý český párik. Už v Indii boli na niekoľko mesiacov, no zahrabaní do pracovných povinností si teraz mohli dovoliť utrhnúť iba pár týždňov. Prišli sem na treking. Skočili sme na obed, kde sme okrem iného pokecali aj o sebevražedných sklonoch našich západných susedov v Tatrách :)
Rozlúčili sme sa s tým, že sa na druhý deň znova stretneme, my máme namierené do Keylongu, oni rovnakým busom do údolia Lahul...
Veľký sen...
Dostať sa do Ladakhu bol náš sen od začiatku cesty po Indii. Letenky však boli príliš drahé a naviac vypredané. Cesta vedúca cez druhý najvyšší horský prechod na svete sa podľa dostupných zdrojov otvára najskôr v polovici júna. Pomali sme sa zmierovali s tým, že sa do Ladakhu dostaneme až niekedy inokedy...
Avšak v Manali nás prekvapilo na toto obdobie nezvičajne príjemným a hlavne teplým počasím. A tak sme začali horúčkovito zisťovali ako je to z cestou Manali - Leh. Roztopil sa sneh aj tam? Na autobusovej stanici nám povedali, že prvé minibusy pôjdu najskôr o týždeň. No dozvedeli sme sa, že do Manali už dorazili prvé džípi z Lehu a tak sa prejsť predsa len už dá. Všetci nám však hovorili, že máme počkať zopár dní a cesta bude úplne voľná. My sme toľko čsu však nemali...
Podarilo sa nám znova si preložiť letenku, tento raz na 8. júna, no ani to neznamenalo že si môžeme dovoliť vyčkávať. A tak sme sa rozhodli ísť Ladakhu v ústrety a dopraviť sa do Keylongu, jednej z posledných pohodových dedín pred začiatkom dlhej náročnej cesty. Tam snáď nájdeme džíp, ktorý nás za rozumnú cenu zoberie hore, dúfali sme...
Urobili sme dobre? Aká bola cesta? No ak ste zvedaví, pozrite si náš ďalší denník :)
Vaši horali
Stanka & Polko
Fotogaléria
