India.sk › Zápisník India 2006
9. Jodhpur
2. až 4. februára 2006
Po dlhšom pobyte v Pushkari sme sa pobrali ďalej na západ, do Jodhpuru. Zvolili sme si cestu skoro ráno jediným "priamym" autobusom do Jodhpuru. Šesť hodín natriasania začalo ešte za tmy a skončilo za neuveriteľného úpeku o druhej poobede. Spočiatku poloprázdny autobus mal čoskoro trojnásobne viac pasažierov ako sme si vôbec vedeli predstaviť. Sedadlá boli natlačené jedno na druhé (na jednej strane uličky 2 a na druhej 3), málo priestoru pre nohy, žiadne miesto na batožinu... Po odmietnutí uložiť naše batohy do kufra v podvozku, nám ich nakoniec sprievodca dal do kabíny vodiča, kam sme na ne mali perfektný výhľad. Pri tom ako autobus uháňal po miestami prašných poľných cestách sme iba zasnene spomínali na nedávnu jazdu novučičkou ďiaľnicou z Jaipuru do Pushkaru... No na druhej strane to malo svoje čaro - zastavenia v malých dedinkách, polopúšť všade okolo, zvedavé pohľady a úsmevy domorodcov (ktoré sme nadšene opätovali)...
Prvou miestnu zvláštnosťou, ktorú sme si po príchode do Jodhpuru všimli, boli netypicky veľké a ozdobené rikše s dlhou, v predu vyvýšenou strechou. Jednou takou sme sa zviezli tesne pod hradby a nechali sa zlákať hotelom Hare Krishna Guesthouse. Našim domovom na dve noci bola malá útulná izbička tesne pod strechou, pár krokov na terasu, z ktorej sme mali krásny výhľad na hradby nad nami či na maharadžov palác na druhej strane mesta. Večer sme na terase popíjali a kochali sa na výhľad, ktorý sporadicky dopĺňali malé ohňostroje v rôznych častiach mesta - neklamný to znak práve prebiehajúcej svadobnej sezóny...
Jodhpur, modré mesto...
Atrakciou tohto takmer miliónového mesta je obrovská pevnosť postavená na skale a obklopená modrými domčekami roztrúsenými pod ňou. Pôvodne boli touto farbou označené domy brahmanov (jedna z významných indických kást), no keďže svetlomodrá farba bráni prehrievaniu budov slnkom, odpudzuje hmyz a je aj najlacnejšia, rozhodol neskôr maharádža, že si ňou môže zafarbiť dom ktokoľvek. Mesto bolo založené v r. 1459 Jodhpurom a prekvitalo vďaka obchodu s ópiom, santalovým drevom a s meďou. Kráľovstvo, ktoré sa tu rozprestieralo bolo známe aj ako Marwar - Zem mŕtvych...
Príjemné sú najmä úzke uličky pod veľkou pevnosťou, kde sa dá pri prechádzke nazrieť do domovov Jodhpurčanov, odpovedať na 1000-krát vyslovené "halooo". Iba kravám sa tu bojazlivý cudzinec vyhne ťažšie :)
Najlepšie thali a omeleta v Indii!
Po ubytovaní nás späť do ulíc vyhnal hlad. Serge, ktorý ešte stále s nami putuje, pobehoval 5 metrov pred nami a so zúfalým výrazom v tvári hľadal vhodné miesto, kam by sme zašli na obed. Nakoniec nás predavač korenín nasmeroval k malej reštaurácii, ktorú manažovala síkhska rodinka a ich špecialitou bolo thali. Tak sme si ho dali. A bolo fakt dobré, teda aspoň chlapská časť nášho tria ho ohodnotila ako doteraz najlepšie. To Stanka, aby uľavila svojmu neposlušnému žalúdku, už dva dni skúšala, či čistá ryža chutí naozaj všade rovnako. Hmm, chutí :)
Druhý deň sme sa vybrali vyskúšať Lonely Planetom ospevovanú omeletu od chlapíka, ktorý ju robí už 30 rokov. V knihe bolo upozornenie, že na mieste sa snažia tohto vajcami ostrielaného veterána napodobňovať aj iní, a že si máme na to dať pozor. Nuž ale pánko si asi rád pospí a tak sme sa rozhodli pre mladíka, ktorý bol ako jediný už o ôsmej otvorený. A neľutovali sme (teda Serge a Polko - Stanka sa naďalej tešila z ryžovo-banánovej diéty)! Najlepšia omeleta na svete - syr paneer, masala, cibuľka, trošku zázvoru - no raňajky kráľov :) Omeletovému zelenáčovi sme do knihy "návštev" napísali vrelé odporúčanie s dovetkom - Neverte Lonely Planet!
Po skvelých raňajkách sme si zarezervovali lehátka na vlak do Jodhpuru, a keď sme nevedeli nájsť pokladníkom požadovanú jednu rupiu, načiahla sa k nám zozadu ruka s 1 Rs v dlani s neočakávaným "Nech sa páči"... Aha ju, Slovenku! :) Dievčina cestovala s kanadským priateľom. Na rozhovor sme mali iba pár minút (oni mali starosti s plným vlakom do Gujarátu a nás vonku čakala rikša), ale potešil nás. Príjemný pocit zo stretnutia s krajankou čoskoro nahradil ešte príjemnejší pocit z prehliadky impozantnej pevnosti...
Meherangarh
Pevnosť stále vlastní a prevádzkuje Jodhpurský maharádža, ktorému môžeme vďačiť za doteraz najlepší zážitok z prehliadky podobnej historickej stavby. Nadácii, založenej maharádžom, sa podarilo zohnať financie nielen na stopercentné sprevádzkovanie pevnosti, ale aj na zabezpečenie pútavej zbierky historických relikvií. Keďže všetky peniaze zo vstupného sa používajú na jej prevádzku a sprístupnenie turistom, môžu si tu dovoliť aj audio sprievodcov (krabička + sluchátka, cez ktoré počúvate výklad k tej ktorej časti hradu) za akých by sa nemusela hanbiť žiadná podobná inštitúcia v Európe. K výkladu sa niekedy pripojil aj hlas maharádžu, jeho syna (inak so stopercentným britským akcentom) či kráľovnej matky, ktorá napríklad vysvetlovala ako prebiehala jej svadba.
Po štyroch hodinách nás vyhnal dole do mesta hlad. Po jeho ukojení v reštaurácii chlapíka, ktorý nám ukázal svoju veľkú zbierku bankoviek z rôznych kútov sveta (nechýbala ani slovenská dvadsiatka či československá ďesaťkoruna s Hviezdoslavom) sme sa pobrali pozrieť si žiarivo bielu hrobku Jaswant Thada, asi 1 km vzdialenú od pevnosti. Slúži ako pamätník všetkých maharádžov Jodhpuru a aj ako ich kremačné miesto. Našťastie sa tu už nespaľujú spolu s maharadžmi aj ich žijúce manželky...
Palác s 347 komnatami
Posledný ďeň v Jodhpure sme začali tradičnou rannou omeletou. Po tom ako nás uchvátila pevnosť, nevedeli sme sa dočkať na Chittar Palace - posledný palác, ktorý bol v Indii postavaný. S jeho stavbou začali v roku 1929 a pracovalo na ňom 3.000 robotníkov 15 rokov. Išlo o akýsy kráľovský program na vytvorenie pracovných príležitostí počas dlhotrvajúceho sucha. Palác má 347 izieb v štýle Art-Deco a z časti slúži ako sídlo maharádžovej rodiny a z časti ako exkluzívny hotel, kde si môžete prenajať apartmán za cca 12.000 Sk. Žiaľ, pre chudobnejších turistov tu vyhradili iba malú časť, kde si môžu pozrieť fotky dokumentujúce stavbu či porcelán maharádžovej rodiny. Ani do záhrad za palácom sa dostať nedalo...
Inak neďaleko paláca je veliké letisko, ktoré bolo používané na prvé transkontinentálne lety do Indie, pretože vďaka záľube vtedajšieho maharádžu o lietadlá sa o takom veľkom letisku v tých časoch mohlo Dillí iba snívať.
Poslednou atrakciou Jodhpuru, ktorú sme si prezreli bolo mestské múzeum (vstupné cca 2 Sk!), no keďže bol výpadok elektriny, prezreli sme si jeho často bizardné artefakty v pološere.
Zbytok dňa sme strávili polihovaním pod baldachínom strešnej reštaurácie nášho hotela, keďže tu začina byť už vážne teplo, a do dochodu na nočný vlak do Jaisalmeru sme popíjali čaj a hrali karty...
Z Indickej púte posielajú veľa pozdravov
Polko & Stanka
Fotogaléria
