India.sk › Zápisník India 2006
28. Bhubaneswar, Konark, Puri
12. až 14. apríl 2006
Pomaly ale iste sme začínali mať tepla plné zuby a náš odchod do chladnejších hôr bol iba otázkou času. Rozhodli sme sa ísť do Darjeelingu čo najskôr a na ceste si spraviť krátku zástavku v málo známej a menej turistickej Orisse. Zaujímavá je chrámami, ktoré majú svojskú architektúru a nespočetné množstvo pútnikov, pôvodnými orisskými kmeňmi so stále bohatými a chránenými tradíciami (prístup k nim je preto takmer nemožný) a veľkým jazerom Chililika Lake.
Cesta z Chennaiu nám trvala takmer 24 hodín, ktoré sme strávili v spoločnosti nafúkanej rozkysnutej paničky s mnohými požiadavkami a bez kúska slušnosti. Evidentne bola zvyknutá, že okolo nej všetci tancujú ako ona zapíska, a hlavne jej vetchý manžel. Nuž, ale to ešte nestretla zahraničných turistov, ktorí ich kastovný systém ani trochu nerešpektujú. Tak sme ju zrušili, keď sa chcela cez deň roztiahnuť sama na celej sedačke, rázne sme jej pripomenuli, že keď sedí, tak má zaberať jedno miesto a nie dve, či tri. Nebola z nás veru nadšená, ale aspoň si mohla spokojne v hindštine zafrflať :)
Do hlavného mesta Orissy sme dorazili neskoro večer. Pristaničný hotel nebol nič moc, no na dva dni a dve noci postačil. Počas nich sme si chceli prezrieť chrámy v Bhubaneshwari a okolí.
Slnečný chrám
Bhubaneshwar sme si nechali nakoniec a prvý deň sme sa vybrali na okružnú cestu Bhubaneshwar - Konark - Puri - Bhubaneshwar. Na autobus do Konarku sme čakali viac ako hodinu a raz toľko trvala cesta s ním.
V Konarku je známy Slnečný chrám a ako na všetky UNESCO miesta je aj tu vstupné za 5$. Chrám bol postavený v polovici 13teho storočia na oslavu víťazstva nad Moslimami. Používali ho zhruba tri storočia, potom Mughalovia z kupoly odstránili meď a chrám začal chátrať. Koncom 19teho storočia sa časť chrámovej veže zrútila. S opravou sa začalo v roku 1901, kedy vnútornú halu uzavreli a zasypali kameňmi, aby tak zabránili úplnému zrúteniu chrámu.
Chrám samotný bol postavaný ako vesmírny voz boha slnka Surya. Po boku obrovskej budovy je rozmiestnených 24 kamenných kolies. Voz "ťahá" sedem kamenných koní. Chrám je ozdobený množstvom kamenných reliéfov a sošiek, mnohé s naozaj veľmi odvážnymi erotickými pózami. Videli sme tam novomanželské pariky na svadobnej ceste, ktoré sa asi prišli čo-to podučiť z Kamasútry :)
Odmietli sme služby sprievodcov, ktorí vám za nie vysoký poplatok ukážu veľa detailov (no erotické motívy sú pre nich akoby tabu) a sami sme sa rozhodli pohľadať brožúrou popisovanú tanečnicu na opätkoch, žirafu a dievčinu čakajúcu na ženícha. Našli sme všetky :)
Pomohli sme zarobiť aj zopár fotografom, ktorí nás ponúkli klientom ako ďalšiu atrakciu, s ktorou sa tu oplatí vyfotiť sa... :)
Dosť bolo erotiky, ide sa do Puri!
Jahannatah Mandir
Puri je 150 tisícové mesto plné pútnikov a turistov. Až priveľké na to, aby bolo pokojnou dedinkou a primalé a špinavé na príjemné mesto. S jedným prestupom sme sa dostali na autobusovú stanicu, ktorou bola hlinená pláň plná cyklorikší. Odtiaľ sme sa nechali jednou z nich odviezť k hlavnej atrakcii mesta, k chrámu Jahannatah Mandir.
Viac ako 800 ročný chrám s 58 metrovou vežou je prístupný iba hinduistom. My sme si ho mohli za poplatok lepšie prezrieť zo strechy budovy miestnej knižnice. Váš príspevok zapíšu do knihy, ktorú vám najskôr decentne ukážu. A hopla, zrazu zistíte, že sa prispieva od 100 do 900 Rs :) Je to však len stará finta, kedy za darovanú sumu neskôr pripíšu nulu aby tak "motivovali" turistov k vyšším príspevkom. Tí čo nenaletia zaplatia 10 Rs čo je adekvátna suma...
Zo strechy môžete okrem chrámu pozorovať aj neuveriteľne rušnú a širokú chrámovú ulicu. Nás oslovila o niečo viac ako samotný Jahannatah Mandir...
Niekedy koncom júna, začiatkom júla (záleží ako vychádza hinduistický kalendár) sa tu koná veľký festival "Rath Yatra". Ulicou pútnici ťahajú 14 metrov vysoký voz so 16timi obrovskými kolesami. Ťahá ho 4.000 ľudí a vraj je dosť drina s takým monštrom pohnúť, a ešte väčšia ho zastaviť. Stáva sa, že fanatický veriaci sa pod dvojmetrové kolesá hodia, aby obetne zomreli pred "očami" bohov. Keď k tomu prirátame tisíce pútnikov tlačiacich sa okolo v 40-50 stupňových horúčavách, môžete si predstaviť koľko obetí si festival každoročne vyberie...
Voz sa po festivale rozoberie na kúsky a drevo sa použije na kúrenie v chrámovej kuchyni a na kremáciu mŕtvych. Ďaľší rok sa postaví nový.
Po polhodinke na streche, strávenej predstavovaním si festivalovej atmosféry a fotením, za nami prišiel chlapík z knižnice, že už zatvárajú - bolo 6 hodín... Autobusov sme už mali plné zuby a tak sme sa z časti peši a z časti rikšou dopravili na vlakovú stanicu, odkiaľ išiel o siedmej vlak. Ledva sme si stihli kúpiť niečo pod zub a už sme sedeli na drevených laviciach druhej triedy spolu s 3oma ženuškami a jedným mužom.
Veľká vlaková bitka :)
Problémom v Indii nie je iba narastajúci alkoholizmus, ale aj časté žuvanie kadečoho omamného (menom bhang či paan), čo na ľudí pôsobí veľmi podobne ako chľast. Občas sme stretli chlapíkov, na ktorých bolo zjavné, že sú mimo reality a museli sme byť dôraznejší, ak sme chceli mať od nich pokoj. Po pár minútach cesty vlakom sa takýto podgurážený chlapík aj so svojími kamarátmi pristavil pri našich sedačkách a chcel si prisadnúť k Indkám oproti nám. Tým sa predstava sedenia pri "sprášených" Indoch nepáčila, a tak sa odmietli posunúť. Vznikla hádka a z hádky bitka. Chlapík dokonca kopol niekam pod brucho jednu zo sediacich žien, ktorá bola tehotná. To už sme nevydržali! Polko sa postavil, odtlačil ho a strašne mu začal nadávať, že či sa zblázdnil, že u nás by ho za niečo také vyhodili z okna alebo inak prizabili. Možno to, že agresívny Ind bol o hlavu menší a možno rešpekt k cudzincovi situáciu trochu upokojilo. Chlapík s neprítomným pohľadom ešte chvíľu provokoval, no cez naše natiahnuté nohy sa k ženám viac neodvážil. Hrozne nás naštvalo, že vlak bol plný chlapov, ktorí sa okolo nás zhŕkli, ale nikto sa tých žien nezastal. Teda jedine muž čo s nimi cestoval. Nakoniec však, keď bolo po všetkom, tehotnej žene vynadal, že či jej to bolo treba. Nuž, ďalšia indická skúsenosť...
Bhubaneshwar
Druhý deň sme venovali chrámom v hlavnom meste. Sú prevažne v okolí jazera Bindu Sagar ("nádrž oceánskej kvapky"), ktoré je ako inak sväté. Údajne obsahuje vodu z každého svätého prameňa a jazera v Indii, a tak si tam chodia zo seba hinduisti zmývať hriechy.
Hneď pri jazere je veľký chrám Lingaraj Mandir, ktorý je ako-inak prístupný iba pre čistých hinduistov. Dokonca doň nevpustili ani Indiru Gandhi, pretože jej manžel bol parsian. Pri vysokej ohrade, ktorá je okolo chrámu je však postavená plošina, z ktorej sa za dobrovoľný príspevok (opäť finta s knihou a pridanými nulami) dá do areálu nazrieť.
Ďaľšie chrámy už boli voľne prístupné a tak sme sa po nich motkali, až sme narazili na podivný sprievod. Na jeho čele bola strapatá metajúca sa žena v tranze. Pridali sme sa a zistili, že je to nejaká náboženská slávnosť. Prišli sme k malému chrámu a pozornosť upriamili k do zeme vykopanej plytkej priekope plnej žeravých uhlíkov. Žena po nich začala chodiť a postupne sa pridalo zopár ďalších veriacich. Od bolesti v zuboch zvierali drievka. Veľa zvedavcov a veriacich ich s údivom, či hrôzou v očiach sledovalo opodiaľ. Potom v chráme odovzdali obetu. Keď bolo po všetkom, rozdávali záujemcom bhang - vyluhovanú marihuanu. Pili to skoro všetci, muži, ženy a dokonca aj deti... No najviac snáď samotní aktéri tohto mučeníckeho obradu, aby zabudli na rozsiahle popáleniny na svojich nohách. My sme sa poďakovali za ponuku ochutnať a porúčali sa :)
Pozreli sme si ešte ďalšie chrámy v okolí a po zotmení sme sa pobrali do hotela, zbaliť sa a šup na vlak do Darjeelingu.
S batohmi a predstavou, že máme dosť času na večeru sme si sadli do typickej pristaničnej vývarovne a objednali si. Sedíme, čakáme na jedlo, bavíme sa a len tak pozrieme na hodinky - vlak ide o 10 minút! Vystresovaní poprosíme kuchára nech nám jedlo zabalí, zaplatíme a utekáme na vlak. Večerná sprcha bola zbytočná, po príchode na perón sme mokrí ako myši. Vlak nikde. Zisťujeme a dozvedáme sa, že má dvojhodinové meškanie. A tak si sadáme na lavičku, rozbaľujeme jedlo a vychutnávame si najlepší Butter Paneer s čapati aký sme kedy jedli.
Po dva a pól hodine vlak prichádza a tak teda zbohom, teda pardón, zvišnom teplo! Ide sa do hôr!
Vaši bhubáci
Polko & Stanka
Fotogaléria
