India.sk › Zápisník India 2006
32. Amritsar
7. až 8. mája 2006
Predposledná cesta nočným vlakom
Milosrdná turistická kvóta indických železníc nám umožnila cestovať do Amritsaru priamo a v deň, kedy sme si to želali. Čože? Vy neviete čo je to turistická kvóta? Je to jedna z milých vecí, ktoré na zahraničného turistu v Indii čakajú. Indické železnice rezervujú určitý počet sedadiel a lôžok pre rôzne skupiny ľudí. A tak sa stretnete s VIP kvótou či vojenskou kvótou, kvótov pre bojovníkov za slobodu, núdzovou kvótou a turistickou kvótou. Pre našinca cestovateľa sú použiteľné posledné dve menované. Pre turistickú kvótu stačí vo väčších mestách a turisticky zaujímavých destináciach ukázať pas a skoro vždy sa niečo nájde. Ak nie, dá sa skúsiť núdzová, no v rámci tej musíte zaplatiť cenu lístka od začiatočnej po konečnú stanicu...
No ale vráťme sa k našej ceste vlakom... Ten odchádzal pred obedom a trochu v strese sme si po ceste ešte museli vyzdvihnúť objednané oblečenie, ktoré pre nás cez noc šili. Stáli sme o dohodnutom čase pred obchodom, no ten mal zatiahnutú roletu. Kurnik, že by sme sa nechali napáliť? Šaty boli už zaplatené a majiteľ obchodu vedel, že sa ponáhľame na vlak... 5 minútovka nervozity, jeden telefonát zo susedného obchodu a náš milý obchodník sa s úsmevom zjavil spoza rohu. Všetko sme si vybavili, poďakovali sa a šup rikšou na stanicu.
Podľa všetkého to bude naša posledná cesta vlakom a tak sme sa tešili na všetkých predavačov a zvedavých Indov. V našom "kupé" (indické lehátkové vozne nemajú zatváracie kupé ako ho poznáme z našej domoviny...) bol okrem iného jeden mladý vojak pracujúci v administratíve v Jammu a postarší zhovorčivý chlapík. Dali sme sa do reči a ako bolo našim zvykom, vytiahli sme mapu, pohľadnice a fotky Slovenska a Bratislavy, aby sme im ukázali odkiaľ to len sme. Vojak sa veľa pýtal, ale potom moc nepočúval vyžiadané odpovede a jedna z jeho periel bola hláška, že nechápe mladé žobrajúce ženy, však by si mohli poctivo zarábať ako prostitútky. Hmm, pokrokové myslenie. Postaršieho pánka zaujímalo z akej kasty v našej krajine sme a bol úple v šoku, keď sme mu vysvetlovali, že u nás žiadne kasty neexistujú a všetci sú si rovní. :)
Vojak si podvečer šľahol nejakú žuvaciu dobrotu, po nej sa vyškrabal na posteľ a zobudil sa až druhý deň na obed. Postarší pán vystúpil ešte v ten deň a asi ešte teraz si láme hlavu nad tým, čo je to Slovensko za krajinu - majú tam most s lietajúcim tanierom, sneh a žiadne kasty...
Aby sme zabili čas, podujali sme sa nechať našich spolucestujúcich naučiť nás počítať po hindi do 10. Všetci naokolo z toho mali nesmiernu zábavu a my vlastne tiež :)
Neskôr pristúpili dvaja mladíci. Jeden z nich spal v našom kupé a vystupoval niekde pred Amritsarom a druhý bol vo vedľajšom a cestoval až do konca. Jeho kamarát ho nahlas vyzval, aby nás predsa ako správny pohostinný Ind pozval k sebe. Chlapík nemal na výber a s neurčitým výrazom na tvári prikývol. Na druhý deň poobede, keď sme sa blížili k Amritsaru nám mladík povedal, že teda on nám uvarí obed, ale že vie iba cestoviny. My sme mu navrhli, že by sme prišli iba na večeru, po tom ako sa ubytujeme, umyjeme a oddychneme si. No on o tom nechcel ani počuť. Tak sme teda so zmiešanými pocitmi súhlasili, že s ním pôjdeme rovno z vlaku. Ten zastal v konečnej stanici, vyložili sme si batohy na plecia, počkali kým sa tlačenice chtiví Indovia vyvalia von a vystúpili sme. Pozeráme sa dookola, ale chlapíka nikde. Proste zdrhol. Nuž, tomu sa hovorí pohostinnosť :)
Nad zdúchnutými cestovinami sme ani moc nesmútili, skôr sme boli radi, že môžeme ísť rovno k Zlatému chrámu, kde sme sa chceli ubytovať sa a dať si po horúcej ceste sprchu...
Amritsar a Sikhovia
Amritsar je hlavným mestom Pandžábu - indického štátiku známeho po svete Zlatým chrámom, skvelou kuchyňou a zvláštnymi turbanmi, ktoré Síkhovia nosia. Mesto založil v roku 1577 Ram Das, štvrtý síkhsky guru a stalo sa hlavným mestom ich náboženstva. Prvým guru a zakladateľom síkhizmu bol Guru Nanak, ktorý precestoval hodný kus sveta a nakoniec založil vlastné náboženstvo, ktoré podľa nášho úsudku prebralo niečo z islamu, hinduizmu i budhizmu. Bol striktne proti kastovnému systému či uctievaniu modiel. Veril v rodinný život a v hodnotu ťažkej práce. Sám žil životom, ktorý je dodnes príkladom mnohým jeho následovníkom - mal ženu, dvoch synov a ak necestoval, pracoval na poli. Spolu so svojim muslimským priateľom zložil náboženské piesne, ktoré dodnes denne spievajú v síkhskych chrámoch a následne v priamych prenosoch punjabskej televízie. Guru Nanak zomrel v roku 1539 a zanechal svojim veriacim láskavé učenie, ktoré nasledujú milióny ľudí. "Žezlo" po ňom prebrali ďalší nasledovníci, guruovia, ktorých portréty sme mohli vidieť v múzeu Zlatého chrámu.
Síkhovia si vybudovali povesť veľmi odvážnych bojovníkov a síkhske múzeum je plné obrazov a artefaktov z dávnych i nedávnych vojen. Dodnes každý Síkh nosí za opaskom zakrivený nôž, ktorý k nim patrí rovnako ako turban. Jednou z nedávnych "vojen" (r. 1984) so smutným koncom bolo obsadenie Zlatého chrámu Síkhmi požadujúcimi vytvorenie síkhského nezávislého štátu a to aj za cenu násilia. Vtedajšia premiérka Indira Ghándiová rozkázala armáde separatistov potlačiť, a tak do areálu chrámu vtrhli tanky a nedali povstalcom ani ich svätému miestu šancu. Zahynuli stovky Síkhov a chrám, ich najväčšia pýcha, bol zdevastovaný. Síkhovia však na svoju odplatu nečakali dlho. Ešte v tom istom roku síkhski členovia ochranky Indiri Ghándiovej premiérku zabili...
No časy sa na lepšie obrátili. Dnes je chrám opravený, Pandžáb je stále súčasťou Indie a tá má dnes dokonca síkhskeho predsedu vlády...
Síkhska pohostinnosť
Prvým milým prekvapením po príchode do Amritsaru je bezplatná autobusová doprava zo stanice k Zlatému chrámu. Rikšiaci sa všemožne snažili nahovoriť nás na ich služby, ale keď je raz niečo zadarmo, Slováci zostanú neoblomní :)
Autobus chodí zhruba každú trištvrte hodinu a keďže je zdarma, záujemcov o zvezenie je veľa. No dobrých Síkhov sa všade veľa zmestí, tak sme sa potlačili a išlo sa. Dokonca boli miestni tak galantní, že nám dali prednosť a Stanku nechali sadnúť si. No zasa raz iná tvár Indie...
Okolo Zlatého chrámu je mnoho budov a niekoľko z nich slúži ako ubytovanie pre pútnikov a to prosíme pekne bezplatné! Áááno, správne čítate, zadarmo. Našli sme teda človeka zodpovedného za ubytovanie zahraničných turistov a od neho sme vyfasovali jednoduchú izbu s troma železnými posteľami a ventilátorom. No čo viac by sme si mohli želať :)
Akoby toho všetkého bezplatného nebolo dosť, v areáli je aj vývarovňa, ktorá denne nakŕmi jednoduchým jedlom až 30.000 pútnikov. Takéto spoločné jedálne sú súčasťou každého síkhskeho chrámu.
Zlatý chrám
Po založení mesta a vystavaní chrámu bolo mesto i chrám viackrát zničené a znovuvybudované. Chrám je postavený v strede veľkej nádrže Amrit Sarovar, podľa ktorej sa volá aj mesto. Nádrž je plná rýb (objavili sme aj kapre) a jej voda je samozrejme určená na zmývanie hriechov prichádzajúcich pútnikov. Začiatkom 19teho storočia venoval miestny maharádža 750 kg zlata, ktorým pozlátili strechu chrámu. Ten tak začal byť svetovo známy ako Golden Temple - Zlatý chrám. Jeho architektúra, ako aj architektúra okolitých stavieb je mix islamského a hinduistického štýlu. Samotný chrám, ku ktorému vedie cez "Nektárovú nádrž" mostík, má dve poschodia a je postavený zo snehobieleho mramoru s ozdobami ako v Taj Mahale.
V chráme je uložený originál svätej knihy Síkhov, ktorá sa večer slávnostne premiestni do inej budovy, aby sa rovnako slávnostne mohla ráno vrátiť nazad do chrámu v strede jazera.
Chrám je prístupný 24 hodín denne, neplatí sa žiadne vstupné, návštevníci iba musia vstupovať bosí a so zakrytou hlavou. Zakázaný je dnu vnášať alkohol a tabak. Po celom chrámovom komplexe nájdete strážcov s veľkými kópiami, dohliadajúcich na poriadok a doržiavanie pravidiel.
Pokoj a spiritualita tohto miesta na nás silno zapôsobila a dlho sme sa motali po okolí a raz viac, inokedy menej ochotne sme odpovedali na otázky indických turistov a informovali ich o našich menách, krajine pôvodu ako aj o našom vzájomnom vzťahu. Aj keď v tomto bode zvykneme zaklamať a kvôli zjedodušeniu sa občas prehlasujeme za manželov :)
Skvelé jedlo
Pandžábske jedlo je klenotom indickej kuchyne. Mnoho vecí, ktoré vidíte na jedálnych lístkoch v indických reštauráciach pochádza z Pandžábu. Aj keď pravdepodobne nie tak skvelo pripravené ako to, čo sme mali možnosť ochutnať v Amritsare. Zlatú varešku od nás dostal Takatak a pozlatenú Shahi Paneer. No aj obyčajnú chlebovinovú Parathu tu povýšili na kulinársky zážitok. Tento raz ingrediencie nebudeme opisovať, to treba jednoducho ochutnať :)
Podivný chrám...
Po ceste z pošty, odkiaľ sme známemu do Dilí poslali tretí a posledný balík plný nákupov, sme sa vybrali do neďalekého Mata Temple. Nech sa po síkhskej spiritualite osviežime zasa raz hinduistickou. Pohostinnosť síkhov tu mala vplyv aj na hinduistov a azda prvý raz neplatíme za odloženie sandálov ani obligátnu rupiu. Po rozpálenom mramore vchádzame do chrámu. Je pomerne nový, dominujú mu podobizne starej ženy "Lal Devi" obloženej peniazmi. Všade blikajú žiarovky podobné tým na našich vianočných stromčekoch. Ženy, ktoré chcú otehotnieť sa sem chodia modliť a prinášajú sem rôzne obete.
Všimneme si dvere s nápisom "jaskyňa" a tak sa ich vyberieme preskúmať. Postupne prechádzame niečim, čo by sa dalo prirovnať k lunaparkovej atrakcii, niečo ako dom hrôzy, ibaže nie strašideľný ale komický. Plazíme sa cez malú dieru v betóne, obchádzame bizardné sochy, ktorých autormi boli pravdepodobne deti. Asi tie tiež vymysleli, že každý musí prepochodovať desať metrov trasy cez 10 centimetrov vysokú vodu v kanále ...
A tak sme zaradili Mata Temple na zoznam vecí, ktoré sme v Indii skrátka nepochopili :)
Kráľu, kráľu, daj vojáčka...
Názov: Zatváranie hranice v Attari
Účinkujúci: Indická a Pakistanská armáda
Žáner: Groteska
Tak takto by asi vyzerala anotácia krátkeho filmu, ktorý sme si kúpili po vzhliadnutí ceremónie zatvárania indo-pakistanských hraníc v Attari. To, čo sme tam videli sa totiž len ťažko opisuje a DVDčko, ktoré nesieme domov vám to iste objasní lepšie. Ok, dobre, ak chcete, tak tu je náš pokus:
Niečo poobede dohadujeme zdieľaný taxík smer Attari s cieľom vidieť, čo nám dodnes každý odporúčal, no nikto nevedel opísať. Jedni to nazvali groteskou, iní futbalom bez lopty a ďalši jednoducho výmenou stráží... Do taxíka sa k nám natlačila ešte trojčlenná indická rodinka a išlo sa. Po ceste sme sa zastavili ešte v chráme Sri Durgiana, čo je akási hinduistická kópia Zlatého chrámu. Za veľa nestála, úprimne sme mali pocit, že miestni hinduisti závidia síkhom ich krásny chrám a rozhodli sa postaviť si podobný. A vzdialene podobný aj bol, ale to je asi tak všetko čo sa nám k nemu chce písať.
Znovu naskakujeme do taxíka a uháňame ozlomkrky k indicko-pakistanským hraniciam k priechodu Attari. Spolu s nami tam mieria azda aj stovky iných áut, taxíkov a autobusov. Keď dorazíme na miesto, začleňujeme sa do davu prevažne indických turistov, dychtiacich vzhliadnuť každodennú ceremóniu. Je neuveriteľné teplo a potíme sa ako mulice. Vejáre prinesené z Varanasi nepomáhajú a tak ich odkladáme. Po chvíľke vybehne na neďaleké schody indický vojak a niečo hovorí, no kvôli hluku a cudzojazyčnému prejavu mu nič nerozumieme. Zrazu sa dav pohne. Začína typická obľúbená indická zábava zvaná tlačenica. Vojaci dav preženú úzkym chodníkom, každý chce byť prvý, každý chce mať najlepšie miesto. Stanka stráca Polka a Polko Stanku, no na konci lievika sa zasa schádzame. Prichádzame k ceste uzavretej bránou, kde sú po stranách postavené veľké betónové hľadiská. Najbližšie miesta sú vyhradené pre VIP a tak sa tam natlačíme. Po nás to opakujú aj ďaľší zahraniční turisti a vojaci neprotestujú. Asi sme naozaj VIP :)
Po pol hodinke sa dav usadí. Z ampliónov znie hudba, ani nie moc vojensko-pochodová, skôr moderná, Bollywoodska. Dokonca hrajú pesničku z filmu Rang de Basanti, ktorý bol dosť protivojensky zameraný... Moderátor občas do mikrofónu niečo zakričí a dav Indov na to jednohlasne odkričí vlastenecké heslá. Objavia sa indické vlajky, jeden vojak zamáva na vlajkonosiča, nech sa prebehne po hraničnej ceste. Po chvíli sa to zvrhne a s vlajkou chce bežať každý, dokonca aj izraelskí turisti :) Vojaci spravia poriadok a čaká sa...
Na druhej strane hranice, v Pakistane, vidíme o niečo menšie hľadiská, zaplnené iba z polovice. Napravo sedia ženy zväčša so zahalenými tvárami, naľavo muži. Cez zavreté brány moc nevidno, no podarilo sa nám zazrieť chlapíka, oblečeného akoby v pakistanskom hokejovom drese a rovnako, ako indovia na našej strane, pobehuje tam a sem s vlajkou svojho štátu.
Nálada graduje, zborové pokriky lietaju z indickej strany na pakistanskú a naopak. Nuž, napätie medzi týmito krajinami sa prenieslo z vojenskej oblasti viac ku kriketu, no cítiť ho je stále...
Hudba utícha, zaznejú trúbky. Na cestu nastupuje skupinka vojakov a pravdepodobne to isté sa deje aj na pakistanskej strane hranice. Zrazu sa jeden z vojakov pohne k bráne extrémne rýchlou chôdzou, pri ktorej si dáva nohu takmer za hlavu. Pripomína to zrýchlený film z doby Charlieho Chaplina...
Potom už sledujeme ako sa postupne podobným spôsobom presúva každý z nastúpených vojakov. Brány na hraniciach sa otvárájú, indický a pakistanský vojak si teatrálne podávajú ruky. Potom prichádza niečo ako diskusia. Indický vojak niečo nahlas hovorí, no jeho pakistanský náprotivok iba otočí hlavou na bok ako by ho nepočúval. Následne sa to zopakuje v opačnom garde. Brány sa zavrú, no len pre to, aby sa o minútu zasa otvorili. Pripochoduje viacero vojakov, podajú si do kríža laná, na ktorých sú zavesené vlajky a tie pomaly putujú dole. Úzkostlivo sledujú, aby boli obe na rovnakej úrovni, nedaj Šiva či Allah, aby bola jedna nižšie. Taká potupa!!! Keď ich zbalia, v zlomku sekundy sa všetci vojaci rozprchnú na pripravené pozície a brány sa opäť zavrú. Otvoria sa až druhý deň ráno.
Po zhruba trištvrte hodinke predstavenia je po všetkom. Davy niečo zakričia a potom sa zdvihnú a tlačia sa smerom k svojim autám. Okamžite sa na nás vrhajú predavači DVDčiek a Polko neodolá a 90 rupiové CD kupuje za 50, aby neskôr zistil, že sa dá zjednať aj za 30... Dúfajme, že bude fungovať, aby ste sa mohli pozrieť, aké srandovné hranice a konflikty na nich niekedy dokážu byť...
Večerný chrám a príprava na cestu...
Večer sme sa vrátili do našej chrámovej izbičky. Polko si šiel spraviť zopár nočných záberov Zlatého chrámu a po davoch na hraniciach si vychutnať tunajšiu pokojnú atmosféru. Chyba! Kombinácia veľkých fotoaparátov, statívu a bielej tváre je pre niektorých Indov neodolateľná. A tak skoro stále obklopený húfom zvedavcov odpovedajúc na obligátne otázky "meno?", "krajina?", "páči sa ti india?", "ako dlho si tu?" stráca trpezlivosť a jeho viera v pokojné fotografovanie sa rozplýva.
Je po desiatej a na mostíku k Zlatému chrámu sa niečo deje. Ako každý večer, premiestňujú svätú knihu Síkhov z chrámu do priľahlej budovy "Akal Takhat", kde zostáva až do skorého rána. Za výdatnej asistencie chrámového strážcu sa darí ceremóniu nafotiť. Ok, stačilo, ide sa späť, zajtra nás čaká dlhá cesta do Dharamsaly...
Vaši pozlatení
Stanka & Polko
Fotogaléria
