India.sk › Zápisník India 2006
17. Jaskyne Ellora a Ajanta
26. február až 3. marec 2006
Cestovateľské utrpenie
Nenávidíme autobusy! Teda hlavne po tom, čo sme v nich strávili takmer 30 hodinovú cestu z Diu do Aurangdabádu. Ak si pozriete mapu, nájdete si na južnom cípe Gujarátu Diu a na druhej strane zálivu mesto Surat, logicky očakávate, že tých pár kilometrov cez more sa dá prekonať nejakým trajektom. Omyl! Nič také tu nepoznajú a ak sa chcete dostať na druhú stranu, musíte ísť po zemi...
Nočným spacím autobusom sme sa po 15 hodinách dostali do Suratu. Bol to doteraz asi najhorší "sleeper bus" akým sme išli a naviac sme mali lôžko úplne vzadu. Vytrasení sme sa ráno vymotali von a ocitli sme sa v ďaľšom rušnom indickom meste, zaujímavom azda iba tým, že z neho chodia lode na púť do Mekky.
Naše očakávania pohodlného priameho autobusu nejakej súkromnej spoločnosti sa rozplynuli a na stanici sme nastúpili do štátneho kostitrasu smer Dhule, odkiaľ idú ďaľšie busy do Aurangabádu. Po štyroch rokoch Polko pozabudol na miestne finty pri nastupovaní do autobusu a tak aj keď sme boli medzi prvými čo prešli dverami, na všetky predné sedadlá už cez okná domorodci nahádzali svoje veci a takto si ich "rezervovali". S kyslým výrazom na tvárach sme si sadli (znova) dozadu.
Štátny autobus povymetal po ceste všetky osady v okolí a do miesta prestupu sme sa dostali až niekedy poobede. Našťastie autobus do Aurangabádu bol hneď po ruke a tak stačilo prehádzať batohy, vybehnúť na záchod a išlo sa ďalej.
Odhadovať dĺžku cesty v Indii je nezmyselné. Nech si myslíte čokoľvek a pridáte k tomu ešte bohatú rezervu, stále prídete do miesta určenia oveľa neskôr. Ku koncu sme už mali halucinácie o tom, že toto je nejaká zákerná forma očistca od našich hriechov (možno sme nedávali dostatočné bakšišné miestnym žobrákom) a tak budeme cestovať a prestupovať a cestovať až do súdneho dňa :)
Naše hrozné sny skončili o siedmej večer. Od nastúpenia do autobusu v Diu uplynulo vyše 29 hodín. Oblbnutí cestou sme si nedali pozor a nastúpili sme k rikšiakovi, ktorý nás povláčil po všetkých možných hoteloch, kde by mohol dostať bakšiš a umúdril sa až keď na neho Polko nahučal tak, že sa scvrkol o pol metra a poslušne nás odviezol kam sme pôvodne chceli...
Hotel Tourist Home sa stal pre nás vítaným domovom na ďaľšie 3 noci. Prenajali sme si veľmi sparťanskú dvojizbu s kúpeľňou, Sérge sa zložil do jednej izby a mi do druhej. Aurangabád mal byť miestom rozlúčky s našim kanadským priateľom, ktorý sa potom už vydal na opačnú stranu Indie ako my dvaja.
Ellora
Aurangabád je základňou pre cestovateľov, ktorí chcú navštíviť jaskyne v Ellore a Ajante. Obe sú zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Nejde o klasické jaskyne ako ich poznáme my, ale o ručne vysekané chrámy do skaly. Ako prvú sme sa rozhodli navštíviť iba 30 km vzdialenú Elloru.
34 jaskynných chrámov tu vzniklo v rozmedzí od šiesteho do jedenásteho storočia a niektoré sú zasvätené Budhovi, iné jainistickým či hinduistickým bohom. Pôvodne boli postavené tak, aby unikli pohľadom sveta. Vstup bol často iba cez malú dieru či puklinu v skale a až pri ich sprístupňovaní boli strhnuté predné steny, za ktorými sa ukrývali. Všetko v nich je vytesané z pôvodnej skaly, celá jaskyňa, všetky sochy, oltáre a stĺpy sú vlastne jeden kus kameňa. Jaskyniam dominuje Kailasa Temple zasvätený Šivovi. Je najväčšou monolitickou stavbou na svete. Počas 150 rokov ho zo skaly vysekávalo 7.000 ľudí. Vstupné ($5) sa platí iba za vstup do tejto jedinej unikátnej jaskyne, ostatné boli prístupné zdarma.
Jaskyne sú tam rôzne - od jednoduchých, ktoré slúžili ako kláštory na ubytovanie mníchov či skladovanie potravín, cez jednoposchodové chrámy s veľkými halami, stĺpmi a sochami až po trojposchodové s množstvom malých miestností či komôrke. V každej takejto cele, určenej na spanie, boli po stranách vytesané dve kamenné "postele", niektoré dokonca aj s kamenným "vankúšom".
V budhistických chrámoch bola poväčšine v zadnej časti menšia miestnosť (cca 10 x 10 x 6 m.), ktorá ukrývala veľkú sochu Budhu a menšie sochy Bódhisatvov.
O niečo mladšie hinduistické jaskyne boli ovplyvnené susednými budhistickými. Veľmi podobná architektúra, no o niečo viac sôch. Sochu Budhu v zadnej miestnosti vystriedalo vyobrazenie Šivovho lingamu - veľkého kamenného penisu...
K najďalej umiestneným jainistickým jaskyniam si môžete zobrať predraženú rikšu alebo sa trochu prejsť. Jaskyne sú menšie ako budhistické a hinduistické, no na druhej strane sú oveľa detailnejšie vyzdobené.
Jaskyne v Ellore nie sú vôbec osvetlené a tak je dobré zobrať si so sebou baterku. Od prvého budhistického jaskynného chrámu po posledný jainistický je to 2 km. Ak k tomu pridáte motkanie sa po jaskyniach, večerné bolesti nôh vás neobídu. Na cestu od poslednej jaskyne k autobusovej zastávke sme si stopli traktor a do Aurangdabádu sme sa dokonca zviezli v aute. Jeho vodič si chcel po ceste domov privyrobiť a tak nám ponúkol rovnakú cenu ako za autobus. No neber to :)
Taj Mahal pre chudobných...
Na druhý deň sme si naplánovali obzrieť jaskyne v Ajante, no zistili sme, že sú v pondelok zatvorené. Tak sme si pospali a vybrali sa na prehliadku Aurangabádu. Je to v celku pohodové mesto, niekde na rozmedzí rušného veľkomesta a pokojného mestečka. Okolie stanice je vcelku moderné, plné bankomatov, hotelov a hlavne skvelých reštaurácií. Z pamiatok sme sa rozhodli pozrieť si Panachakki a Bi-ka-Maqbara. Panachikki je malý komplex s mešitou a bazénmi s rybkami, do ktorých je voda vháňaná premysleným systémom z rieky vzdialenej 6 km.
Bi-ka-Maqbara je hrobka, prezývaná aj ako Taj Mahal pre chudobných, pretože je to verná kópia pôvodného Taj Mahalu, iba v menšom a z lacnejšieho materiálu. Pre svoju ženu ju postavil Aurangzeb - syn Shah Jahana, ktorý dal zase postaviť Taj Mahal.
V hlavách sa nám tak poskladal zaujímavý príbeh ako z rozprávok o 1000 a jednej noci: bol o synovi, ktorý násilím prebral vládu od otca a do konca života ho uväznil v pevnosti v Agre. Neskôr postavil zmenšninu otcovho diela pre vlastnú ženu. Možno Aurangzebova žena vyhadzovala manželovi na oči to, že jeho otec dal pre svoju manželku postaviť tak krásnu hrobku a že ona si takú ako dôkaz lásky zaslúži tiež :)
Pre nás to bolo zvláštne de-javu. Po jeden a 1/2 mesiaci sme stáli na mieste, ktoré tak veľmi pripomínalo veľkolepý Taj Mahal. Tu bolo však oveľa menej ľudí a ani vstupné nebolo tak zničujúce. Okrem veľkosti bola Bi-ka-Maqbara aj menej dokonalá. Jej steny neboli celé z mramoru, vrchná časť bola pokrytá klasickou bielou omietkou a park sa až tak nezelenal...
Ajanta
Ajanta je známejšia ako jej sestra Ellora. 105 kilometrov dlhá cesta z Aurangabádu trvá 3 hodiny a tak sme si privstali a išli na autobus o siedmej. Čisto budhistické jaskyne boli postavené v rozmedzí rokov 200 pred a 650 nášho letopočtu. V roku 1819 ich pre svet počas poľovačky objavili Briti. Vďaka tomu, že boli dlhé roky dobre skryté, sochy a hlavne maľby na stenách sú stále v dobrom stave. Archeológovia z celého sveta ich ochrane a rekonštrukcii venujú veľké úsilie, vďaka čomu boli počas našej návštevy niektoré jaskyne zatvorené. Celé miesto pôsobí veľkolepejšie a tajuplnejšie ako v Ellore. Jaskyne, v ktorých sa nachádzajú maľby sú špeciálne osvetlené a použitie blesku či statívu je prísne zakázané. Takže fotenie bolo takmer znemožnené.
Celý komplex pozostáva z 27mych jaskynných chrámov a kláštorov. Tie sú umiestnené vedľa seba a tak chodenie nie je až tak náročné ako v Ellore. Počas a po monzúnoch musí byť celé miesto ešte oveľa krajšie - všade zelená tráva a stromy, tečúca riečka v údolí, či cez jaskyne padajúci vodopád...
Náš jaskynný výlet sa skončil a večer sme už odpočívali na lehátkach nášho vlaku smerom do Bombay. No o tom zasa niekedy neskôr...
Vaši Indiáni
Polko & Stanka
Fotogaléria
